Niečo k výnimočnosti

Autor: Juraj Bocian | 22.11.2015 o 22:55 | Karma článku: 5,09 | Prečítané:  399x

Ešte v 20. storočí boli zariadenia pre mentálne hendikepovaných skôr šrotoviská duší. Odložení, nepochopení “blázni”.

  Až keď sa psychológovia a psychiatri dohodli, že akademizmus nikam nevedie a treba sa pustiť vážne a bez predsudkov do práce, nastala nová éra. Pravda, nie hneď, meniť návyky nie je jednoduché ani pre zdravých jedincov, trvalo ešte pár desaťročí kým vedecká obec upustila od vžitých metód, a prejde asi nejaký ten rôčik, kým aj na ulici začneme naozaj vidieť v postihnutých ľuďoch človeka.
Postupne sa zo skupiny duševných ochorení oddeľovali poruchy a syndrómy so svojimi špecifickými prejavmi, odrazu ich prejavy hnevu nadobudli príčiny a ak je príčina známa, dá sa eliminovať. “Nebezpeční blázni” sa aj bez injekcií, zvieracích kazajok a klietok stávali zvládnuteľní, dokonca samostatnejší. Mohli ste byť svedkami malých zázrakov. Deti, mentálne i fyzicky postihnuté, celé roky ležiace v postieľkach, ktoré bolo treba kŕmiť, prebaľovať, obliekať, odkázané na neustálu pomoc iných, o ktorých sa myslelo, že sú hlboko mentálne retardované, sa “prebúdzali”. A spolu s nimi aj rodičia, ošetrovatelia, odborníci. Stačilo im venovať viac pozornosti, pokúšať sa o komunikáciu, vnímať akýkoľvek prejav mysle, volania o pomoc...Zdesene sme si uvedomili v akom väzení sa nevinne ocitli, volali, no nepočuli sme, kričali, no zatvárali sme ich do klietok ako neskrotiteľné zvieratá, ponižovali nepochopením, nedostatkom času, legislatívou. Jediné, čo potrebovali, bola empatia, schopnosť zdravého súcitu, odvaha akceptovať odlišnú formu existencie. Ak sme tohoto schopní, ak pozbierame silu naučiť sa to, nemusia byť nutným zlom, naopak, ponúknu nám niečo, čo nám možno chýba: rozšíria náš duchovný rozmer.
Nedávno v článku Výnimoční... sa Zuzana Komendová vyznala:
“...ale to nič nemení na tom, že sa mám...máme veľa od nich čo učiť. Teším sa, keď príde zas, chytí ma drobnou dlaňou za nos a začne ďalšiu svoju lekciu radostného života...”
Vďaka za takýchto ľudí. 

Stretol som raz chlapca, mal vtedy tuším päť rokov... 

„Tomáš!“
Blondiačik s priezračnými modrými očami kľačí na zemi. Krátkym rýchlym pohybom, v jedinom, takmer neexistujúcom bode práve roztočil svoj umelý pohárik s čajom. Nespúšťa z neho oči. Akoby skutočný zmysel bol v ich vzájomnom vzťahu, v priam mystickom spojení schopností točiť sa a roztáčať. 
„Tomáško, prestaň, všetko povylievaš!“
Preňho však existuje len neviditeľná os prechádzajúca každým predmetom. 
„Tak už dosť! Ty nerozumieš? Pozri, celý si mokrý. Nehanbíš sa?“
Najskôr nie. Ale keď mu vezmú jeho obľúbenú hračku, zatína zuby, celý sa trasie a kričí. Vytrvalosť má v tomto smere neprekonateľnú.
A voda, tá ho fascinuje. V pohári, v umývadle, vo vani, kdekoľvek, len nech je správne mokrá, nech sa pod rukou rozprskne do strán a nech unesie všetky tie nádherné farebné predmety, ktoré v jeho prstoch ožívajú. Kuchynku má zakázanú, do kúpelne môže len pod dozorom. Stačí chvíľka nepozornosti a …
„Tomáško, už zase!? Baby, veď dajte naňho trochu pozor!“
„Tomáš, poď sem!“
Niektoré ruky sa ho dotýkajú iba zlostne, ale také ruky sa dotýkajú zlostne každého; aj čerstvý ranný vzduch vedia premeniť na ťažký a nedýchateľný. Ak sa však dotknú Tomáškových vlasov, znežnejú.
„Tomino, aha...no tak, vezmi si.“
Tie ruky ešte cíti na zadku, no koliesko má zázračnú moc.
Dievča na vozíku sa smeje, keď sa smeje on.
„Tomáš, ty si ale..“
„Čo Zuzka?“
„Nič...“
Tomáš pozná ruky, Zuzka ich hlas.
„Už si sa dnes česala?“
„Ešte nie. Ale..teta Jarka ma očeše.“
„Teta Jarka tu dnes nie je.“
„Príde, poobede.“
„Dnes nepríde, mala nočnú.“
„Aha...ale prečo potom vravela...“
„Čo si zas vymýšľaš, Zuzana?“
„Ja si nevymýšľam.“
Naozaj nie, len tomu nerozumie. Dotýka sa vlasov; musí sa pritom predkloniť. Chcela by sa očesať sama, ale v stuhnutých prstoch udrží len máločo.
„Tomáš, už zas? Čo som povedala, kde máš byť?“
No voda je oveľa príťažlivejšia.

  Až neskôr, po stretnutí s rôznymi formami postihnutí som si uvedomil, že Tomáško mal poruchu autistického spektra. Už nezistím presnejšiu diagnózu ani to, čo sa s ním stalo, ale za jedno som mu vďačný. Naučil ma spoznávať samého seba, ani netušil ako mňa, vraj zdravého človeka pripravil o hrdosť, keď som v jednej chvíli nezvládol jeho prívaly energie a úboho použil tú svoju...Utiekol som vtedy od neho ako Peter, keď tri krát zaprel Ježiša.
  Človek by sa mal z času na čas konfrontovať s elementárnymi princípmi života, aby nepodľahol vlastnej ilúzii o neomylnosti a všemohúcnosti. Inak bude jeho postihnutie omnoho väčšie, ako to Tomáškove, Zuzkine, Andrejove či Rudkove...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trump chce meniť Ameriku, odkláňa sa aj od vlastnej strany

Populista a izolacionista. Donald Trump ukázal, že je rovnaký ako počas kampane.

ŽENA

Sociologička: Konzervatívnosť Slovenska je skôr mýtus

Tradičná forma rodiny pretrváva, no dospievame k rozmanitosti.

BRATISLAVA

Kompostér musí byť v každom dome

Ľudia musia po novom povinne separovať bioodpad.


Už ste čítali?