reklama

Krajina

V pondelok som prechádzal starými devínskymi vinicami, o ktorých je zmienka už v dokumentoch z 13. storočia, neskôr si na víne z nich pochutnávali Pálffyovci, v budovateľskom období vraj pracujúci ľud, dnes drozdy a developeri.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Netuším kam sa po 800 rokoch odrazu podeli. Možno už neprinášali úrodu, aj keď poloha i pôda je tu pre vinič ideálna, možno ľud už nie je dostatočne pracujúci, poprípade sa našiel niekto, kto z pôdy dokáže vytĺcť viac a rýchlejšie, bez zbytočných morálnych zábran. Postaví pútač s vyobrazením budúceho raja za bezkonkurenčné ceny, profesionálne zorganizuje ťažké stroje, pochová tradíciu pod desiatky kubíkov betónu a výhľad do krajiny pripojí celkom bezplatne. Zákazníka presvedčí práve pohľad smerom nadol, ponad zrúcaniny Devína, polia a Dunaj, za dobrej viditeľnosti až k Alpám. História, prechádzajúc okolo, jednoducho musela priviesť Keltov, Rimanov, Slovanov, tam dole, v močiaroch lužných lesov v okolí Dunaja a Moravy, národy odohrávali drámy, ktoré pár storočí podnecovali predstavivosť nejedného autora. Tu sa stretávala staroveká kultúra s barbarstvom, premiešavali jazyky, tvorivosť, gény...
 Krásna krajina. Napriek prvkom civilizácie. Nechápem kto kreslí také nezmyselné mapy, dôkladne som poprezeral horizont, lesy i polia podo mnou, a žiadnu hranicu som nenašiel, len priestor, kde žijú ľudia, slnko bez výčitiek vychádza niekde za Šamorínom a zapadá naľavo od Viedne, kde Alpy výraznejšie narezávajú oblohu, kde už len tuším najvyššie štíty a za nimi dlhé klesanie až k Atlantiku. Pokjne sa ukladá do jeho vĺn bez toho, aby čo len na okamih zaváhalo, či svietiť v každej krajine, alebo len predplatiteľom. Aký pokoj. Krásne bývanie. Môžete nadobudnúť dojem, že svet sa skladá z pastorálnych obrázkov, že práca, zhon a stres je len nevyhnutný sen, ktorý si treba odsnívať a rýchlo sa prebudiť do svojho malého raja. A pritom medzi vami a morom neprestali prebiehať drámy. Drobné, súkromné, pod strechami domov, ekologické, tak trochu nepodstatné, i tie, čo šokujú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Krajina sa mení. Nielen fyzicky. Modeluje v nás realitu, ktorú sa z nej pokúšame sami vymodelovať. Na konci týždňa sa cítime vydrancovaný, po správach v televízii ako po prudkých zmenách podnebia. Ešte stále nechápeme ako v nás strach pomaly prebúdza podozrievavosť a podozrievavosť nenávisť. Pripravujeme sa na boj, aj keď voláme po mieri, rozum nás ešte zdržiava, ale strach už zápasí o hodnoty, ku ktorým pripútavame srdce. Ak sú hmotné, pomôžu len skutočné zbrane. Ak sme schopní v Indonézii kvôli peniazom bezohľadne ničiť životy ľudí, zvierat, lesov, čo nás zastaví, keď nás ovládne strach zo straty zisku? Tu ešte môžu byť účinné zákony a ich tresty, oprieme sa o právny systém ako amulet, ten však nezabráni kumulácii strachu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Dramatické? Hra na slepú babu? Hra, ktorej prestávame rozumieť. Kým sme živý herci, ešte máme možnosť interakcie, bábky sa nepotrebujú vzoprieť. Bábkam nezáleží ani na sebe. Dejiny krajiny pod Devínom, ako aj iných krajín, sú dejinami hier, v ktorých múdrosť, ohľaduplnosť, mierumilovnosť, ťahajú za kratší koniec.
 Alebo sa dá zmúdrieť? Sadnúť si k okrúhlemu stolu, zložiť meče, tresnúť sa po čele a so smiechom zvolať: Chlapi, čo nám šibe? Celkom sme potratili rozum, keď dovolíme, aby nám deti zomierali nedostatkom vody, jedmi v pôde a ovzduší, len preto, že si chceme v tomto bojazlivom svete chvíľu užiť? Aby zomierali kvôli našej pýche, túžbe po moci, neschopnosti sa dohodnúť? Načo sú nám ploty, keď tých, čo sú vnútri nechránia? Keď tých, čo sú vonku provokujú? Načo je nám národ, keď jedna zbraň dokáže zničiť celú Zem? Načo je nám náboženstvo, ktoré tú bláznivosť v nás podporuje a školy, keď nás nenaučia žiť?
 Poobede syn unavený po práci zaspal. Práve spoznáva svoje ruky, možnosti v kombinácii so zemou, striedavo hľadí k nej a k oblohe. Má plné právo tvoriť. Na rozdiel od iných krajín, tu ešte môže byť dieťaťom, nenútim ho pracovať od rána do noci, ani vziať zbraň a zabiť svojho kamaráta, pretože je iný. Ale dokedy ho uchránim pred “dospelosťou civilizácie”? Mám si postaviť bunker hlboko pod zemou? Nakúpiť zbrane, aby som mu mohol povedať: len pokoj? Nie.
Môžem ho len naučiť postaviť sa za človeka, nech sa bude diať čokoľvek, hľadať spôsob, ako neprispieť k šialenstvu naokolo a nepodľahnúť agónii davu.
 A budem dúfať, že sa raz prejde svojimi vinicami a bude hrdý, že je človek.

Juraj Bocian

Juraj Bocian

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Nič heroické u seba ani iných nehľadám, len sa pokúšam byť človekom, dúfam v svetový mier a zimu so snehom :) Zoznam autorových rubrík:  SpoločenskéVýnimočnípoéziaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu